Každý deň je na bicykel

Je 30. januára 2018 a vonku je asi 12 stupňov nad nulou, slnko príjemne svieti a človek by si pomyslel, že je skôr 1. marca. Takáto zima je ideálna na bicyklovanie aj pre ľudí, ktorí rok delia na cyklo-sezónu a obdobie bez bicykla. Vo všeobecnosti sú však v našich končinách január a február najchladnejšie mesiace v roku. Pred tromi rokmi bola o takomto čase v Bratislave jednodňová snehová kalamita (a po nej dva dni hnedá brečka po kolená). Zhodou okolností to bol aj posledný piatok v mesiaci, čiže večer mala byť Critical Mass cyklojazda. A aj bola. Pred ňou sme sa trocha poguľovali.

bike in winter BA 2015

30. januára 2015, Bratislava, Námestie SNP, cca. 18:30. Medzi cyklistami a cyklistkami, ale aj náhodnými okoloidúcimi sa strhla spontánna guľovačka. V ten deň napadlo v priebehu doobedia cca 30 cm snehu, ktorý ochromil motorovú dopravu v meste. Zdroj: Lucia Joy.

Takéto počasie je v Bratislave skôr neobvyklé aj na zimné obdobie. Asi preto to vždy poriadne prekvapí aj cestárov, a preto chápem, že mnohí ľudia jednoducho paušálne na zimu bicykel odložia. Avšak keď to porovnám s motoristami, Bratislava je notoricky zaseknutá v zápchach, no napriek tomu to vodičov áut nedonúti auto odložiť.

Skúsim vymenovať všetky ťažkosti, ktoré musí vodič či vodička riešiť v zime od ranného naštartovania až po večerný príchod domov:

  • zoškrabať námrazu/odhrnúť sneh z auta, prípadne spred garáže
  • dávať pozor na poľadovicu
  • čakať v kolóne
  • hľadať parkovacie miesto
  • zoškrabať námrazu/odhrnúť sneh pri odchode z práce
  • čakať v kolóne v podvečernej zápche
  • hľadať parkovanie pred školou dieťaťa
  • platiť za pohonné hmoty a iné výdavky na auto
  • hľadať parkovacie miesto pri dome

Naproti tomu veci, ktoré rieši cyklist(k)a v zime:

  • sledovať predpoveď počasia
  • dostatočne sa obliecť
  • skontrolovať, či nemám defekt (funkčnosť bicykla)
  • v prípade poľadovice zvážiť použitie MHD

Pre mňa je to jednoznačná voľba, aj v prípade, že napr. mám k dispozícii parkovanie doma aj v práci. Už si ani neviem predstaviť, že by som ráno vyrazila do práce – alebo hocikam – inak než na bicykli, už len kvôli ušetreným peniazom a starostiam. Mimochodom, verejnou dopravou mi to trvá ešte dlhšie, než na bicykli, a nie je to kvôli zápcham, čiže ak som nútená ju použiť, tak vždy meškám.

Používanie toho-ktorého dopravného prostriedku je vecou zvyku. Chápem, že zmena životného štýlu nie je jednoduchá. Ja som začala jazdiť na bicykli celoročne postupne. Ak však má človek skúsenosti s jazdením do práce na bicykli počas tzv. sezóny, oproti neskorej jeseni, zime, či skorej jari je iné naozaj iba počasie, a s tým sa dá veľmi ľahko niečo robiť. Primerane sa obliecť. Koniec-koncov, keď je vonku 30 stupňov, tiež tomu prispôsobíme svoj odev.

Na Slovensku máme celkom kontinentálne zimy, čiže nepadne toľko zrážok ako napr. v pobrežných krajinách na severozápade Európy alebo v takom Vancouveri. Navyše predpoveď pre najbližšie týždne u nás naznačuje, že jazda na bicykli v meste bude celkom nenáročná. 9. februára je medzinárodný Zimný deň Na bicykli do práce, teda Winter Bike to Work Day. Urobte si príjemný piatoček a pridajte sa k tomuto svetovému hnutiu aspoň na jeden deň – som presvedčená, že dôsledkom bude zistenie, že ste nielen prežili, ale ste si to aj užili. Ak ste v Bratislave, pridajte sa večer na polnočnú jazdu, ktorú organizujú ľudia z komunity White bikes.

bike to work Copenhagen

Každodenné dochádzanie do práce v Kodani. Zimná edícia 2017. Na tvárach cyklistov vidno, že je to pre nich rovnaké, ako keby išli MHD, jednoducho to neriešia, iba sa zariadia podľa počasia. Zdroj: FB Cyklokoalície.

bike to school Berlin Feb 2017

Cesta do školy a do škôlky vo februárovom Berlíne 2017. Počasie na nerozoznanie od toho bratislavského. Zdroj: archív Cica na bicykli.

Oulu commuting

V Oulu, meste za polárnym kruhom, sneh a chlad nepokladajú za dôvod odložiť bicykel. Tuhú zimu a teploty pod nulou tam majú vyše 6 mesiacov v roku. Rozhovor s Pekkom Takholom, obyvateľom tohto fínskeho mesta a viceprezidentom Winter Cycling Federation si môžete prečítať tu. Zdroj: web Cyklokoalície.

Reklamy

Koľko mŕtvych cyklistov treba na zmenu?

ghostbike

Dnes bol v Bratislave umiestnený prvý ghostbike. Bicykel smútočnej bielej farby pripomínajúci, že na tomto mieste zomrel cyklista v premávke. Nie, určite to nebol prvý smrteľný prípad cyklistu v uliciach Bratislavy. Je to však prvá obeť odkedy sa začali objavovať cykloaktivistické snahy o scivilizovanie dopravnej politiky tohto mesta.

Odkedy jazdím na bicykli po Bratislave, čakám, kedy sa to stane. Každé ráno sadám na bajk s tým, že to môžem byť ja. Každý deň zažívam situácie s vodičmi, ktorí si neuvedomujú svoju silu a zodpovednosť za zraniteľnejších účastníkov premávky. Každý deň sa uhýbam výtlkom a nahromadeným kamienkom z rozdrolenej vozovky. Každý deň jazdím po takzvaných cyklochodníkoch, ktoré sú zaroveň chodníky pre peších, s vedomím, že možno práve dnes to už nestihnem ubrzdiť, keď mi do cesty vbehne nejaký venčiaci sa pes či dieťa. Každý deň stretnem vodiča, ktorý vchádza z vedľajšej cesty na hlavnú bez toho, aby mi dal prednosť. Každý deň, keď prechádzam popri zaparkovaných autách, rozmýšľam, či sa práve teraz tesne predo mnou otvoria dvere niektorého z nich.

A dnes viem, že ja už tou prvou obeťou nebudem. Stal sa ňou neznámy pán na horskom bicykli, ktorého prevalcovalo nákladné auto. Ironické na tom je, že sa to stalo v prvý deň celoslovenskej súťaže Do práce na bicykli. Súťaže, ktorej cieľom je rozhýbať ľudí,  povzbudiť ich, aby vystúpili zo svojej komfortnej zóny a spoľahli sa na vlastné fyzické sily. Ukázať, že jazdiť zo začiatku bez skúsenosti môže byť neisté, no zisk postupne prevýši počiatočné riziko.

Neviem, či nebohý bol účastníkom súťaže, no bol súčasťou nemalej komunity ľudí, pre ktorých je bicykel životným štýlom. Každý z nás si dnes pomyslel, “to sa pokojne mohlo stať mne”. A naši blízki pri rovnakej myšlienke zdúpneli a naznačili nám, aby sme si dávali pozor, keď jazdíme.

Povedal však pri takejto príležitosti niekto niekedy MOTORISTOVI, aby si dával pozor? Aby bol opatrný a predchádzal cyklistov s dostatočným odstupom? Aby sa pravidelne pozeral do spätného zrkadla, kým otvorí dvere auta? Aby jazdil prikázanou rýchlosťou kvôli bezpečnosti, a nie preto, lebo za rohom číhajú dopraváci? Vzdychol si ustarostene niekto niekedy, kedy konečne odstránia šmykľavé lístie z cyklochodníka, aby si tam niekto neublížil?

Nie. Vždy ako prvé sa nás cyklistov pýtajú, či sme mali prilbu, či sme mali na sebe reflexné prvky, alebo či sme nebezpečne vbehli niekomu do cesty… Vždy sa poukazuje na zodpovednosť cyklistov. Zodpovednosť účastníka cestnej premávky je však priamo úmerná jeho veľkosti a potenciálu ohroziť druhých účastníkov. Čím väčší, tým musí byť opatrnejší. A samozrejme, najväčšiu zodpovednosť vo všeobecnej rovine majú subjekty, ktoré nastavujú dopravný systém, udržiavajú a ochraňujú dodržiavanie pravidiel. Ako teda nakladá Magistrát mesta Bratislavy, dopravný inšpektorát alebo Ministerstvo dopravy so svojím podielom zodpovednosti?

Cyklistov a cyklistiek v Bratislave neustále pribúda a pribúdať ďalej bude. Koľkí z nás si to odnesú, kým si kompetentní uvedomia, že rozhodnutie jazdiť na bicykli nie je samovražda, ale nechať nás jazdiť v súčasných podmienkach je vražda?

 

Bolo raz jedno mesto

…a v tom meste žili rôzni ľudia. Pre uľahčenie spolužitia začali v tomto meste vznikať rôzne zákony, vyhlášky a nariadenia, ustanovujúce, čo kto, kedy, kde a prečo smie alebo nesmie. Mesto malo aj mestskú políciu, ktorá mala na dodržiavanie pravidiel dohliadať.

Zámer bol jasný a poctivý, avšak postupne sa akosi začal strácať pod nánosmi osobných záujmov a neschopnosti dovidieť si na špičku nosa. Z mesta sa stalo pôsobisko pre všakovaké figúrky od nenažratých zlatokopov, neviditeľných “neviem-nemáme-nedá-sa-nezájem” Jozefov Makov, chytrákov so známym na každom úrade, až po prachatých adolescentov s tlačenkou na právo a BMW-čkom. Každý obyvateľ, ktorý si náhodou trúfol zaujímať sa, prečo zas rozkopali jeho ulicu uprostred turistickej sezóny, kedy nanovo zabetónujú stĺpiky pri vchode na detské ihrisko, lebo sa z neho stalo parkovisko, alebo ako to, že na celé Staré mesto má mestská polícia dve motorizované hliadky, sa zahanbil, lebo bol pejoratívne označený za aktivistu. Pojem slušný občan sa začalo používať ako nadávka. Kde-tu sa objavil a nejaký čas fungoval nejaký ostrovček pozitívnej deviácie vo forme krčmy, komunitného priestoru či dobrovoľnícko-neziskovej aktivity, v rámci ktorého sa dalo na chvíľu získať pocit, že niektoré veci sa hýbu dobrým smerom a má zmysel snažiť sa napriek systému. Po pár rokoch, zväčša po komunálnych voľbách, sa vždy zmenili sféry záujmu, vlastnícke vzťahy, územný plán, zbúrali sa nejaké technické pamiatky, spílilo sa pár desiatok stromov a… karavana ide ďalej. Aby si náhodou niekto nezačal myslieť, že toto mesto je pre ľudí.

Toto mesto je východoeurópska verzia Monopolov v životnej veľkosti. Toto mesto je dokonalý kríženec salaša a Divokého západu. Toto mesto je Gotham City po tom, ako Batman zistí, že King Pin je jeho biologický otec. Nepomôže mu už ani Bruce Willis vo funkcii policajného prezidenta.

Ak niekedy budete mať tú česť stretnúť vodiča vozidla na fotke (BL 913 JY) alebo jeho kamošov, ako svojou aroganciou zamorujú prostredie, tak volaním polície sa ani neunúvajte. Títo ľudia si koledujú o nejaký fakt hnusný kúsok. Áno, toto je varovanie.

Ak niekedy budete mať tú česť stretnúť vodiča vozidla na fotke alebo jeho kamošov, ako svojou aroganciou zamorujú prostredie, tak volaním polície sa ani neunúvajte. Títo ľudia si koledujú o nejaký fakt hnusný kúsok.

Neúmyselné zabitie

Typické ráno typického pracovného dňa. Budík, čerstvo zaliata káva, raňajky, ranná toaleta, skontrolovať, či mám v taške všetko, čo budem dnes potrebovať, mobil, kľúče, doklady, peňaženka, rozlúčiť sa s mačičkou. Cestou k autu vyniesť smeti, štartujem auto, automaticky sa zapína rádio, počúvam ranné správy. Na ceste sa rozbieha ranná špička, v hlave sa mi samovoľne rozkladá mapa dnešných povinností a mentálne prelaďujem na autopilota. Každé ráno tá istá rutina, tá istá trasa, tie isté výtlky na cestách, kľučky medzi nimi, preraďovanie, brzdenie, červená, oranžová, zelená, môžem ísť. Ani sa nenazdám a ocitám sa na poslednej zákrute pred pracoviskom. Parkujem, vypínam motor, otváram dvere, keď tu zrazu – bác!

Typické ráno typického pracovného dňa. Budík, čerstvo zaliaty čaj, sprcha, raňajky, rýchlo zabaliť obed, skontrolovať, či mám v taške všetko, čo budem dnes potrebovať, mobil, kľúče, doklady, peňaženka, rozlúčiť sa s mačičkou. Nasadzujem si rukavice a slúchatká, vysadám na bicykel a začínam šlapať v rytme random výberu svojho mp3 prehrávača. Na ceste sa rozbieha ranná špička, v hlave sa mi samovoľne rozkladá mapa dnešných povinností a mentálne prelaďujem na autopilota. Každé ráno tá istá rutina, tá istá trasa, tie isté výtlky na cestách, kľučky medzi nimi, preraďovanie, brzdenie, červená, oranžová, zelená, môžem ísť. Ani sa nenazdám a ocitám sa na poslednej zákrute pred pracoviskom. Poslené tóny obľúbenej pesničky, posledné zábery do pedálov, keď tu zrazu – bác!

Čo bolo ďalej, si môžeme domyslieť. Tí, ktorí máme to šťastie, že sme to ešte nezažili. Ktovie, či by cica na bicykli prežila. Ktovie, či by cica za volantom dostala neúmyselné zabitie. Čo ale viem, je, že cica na bicykli si je denne vedomá svojej zraniteľnosti v premávke, ale napriek tomu jazdí po cestách spolu s autami, pretože si je vedomá ešte väčšej zraniteľnosti chodcov na chodníkoch oproti sebe. Otázka je, či aj cica za volantom si je vedomá zraniteľnosti cyklistky, ktorú práve obchádza so svojím poltonovým autom.

Mravné ponaučenie z príbehu: čím väčší dopravný prostriedok šoféruješ, tým väčšiu zodpovednosť máš voči ostatným účastníkom cestnej premávky.

dutch-reach-2

Nečakanému otvoreniu dverí do dráhy cyklistu môže vodič predísť tzv. holandským otváraním dverí, alebo “dutch reach”, čo znamená, že sa po kľučku dverí načiahne pravou rukou, čo ho donúti otočiť sa a vidieť, či sa nejaký cyklista blíži. Zdroj: http://985thejewel.com/video-dutch-reach-technique-prevent-thousands-dooring-incidents/

 

Náhodný výber

Šlapem nadránom po hrádzi domov. Vzduch je príjemne ostrý tak akurát, aby som sa pod bundou nespotila. Vzduch je pokojný. Žiadni oprotiidúci cyklisti, nemusím dávať pozor na cestu. Bicykel  pozná cestu. Most Apollo, hrádza, tmavé kontúry stromov. V pozadí Prístavného mosta pomaly pulzuje svetlo.  Je to plameň šľahajúci z komína Slovnaftu na druhom brehu Dunaja. S plameňom pulzuje aj moje telo. Medzi lužnými lesmi sa otvára lúka, namiesto nej je tam teraz hmla. Celý výjav mi pripomína Mordor, len pocit z neho nie je zlovestný. Závan maštale a konského hnoja. Vždy, keď idem okolo, neviem sa tej vône nabažiť. Čvirikajú vtáky. Nečvirikajú, už je september. Iba v pesničke. Ale zapadá to do situácie. V ušiach mi hrá náhodný výber z mp3 prehrávača. Náhodný výber z mp3 prehrávača zahrá vždy presne tú pesničku, ktorú má. Chcela by som, aby to trvalo aspoň 5 kilometrov.

5 a pol dôvodu, prečo bicyklovať s mačkou

Všimla som si, že mnohí ľudia sa čudujú, keď vidia mačku na bicykli. Cica si na to zvykla pomerne rýchlo. Aj keď ešte stále nosieva bezpečnostné popruhy, lebo tu a tam má kaskadérske chúťky a strmhlav sa hádže za rôznym hmyzom alebo drobným zvieratstvom bez ohľadu na rýchlosť jazdy. Ja už to asi neviem posúdiť objektívne, no subjektívne mi to prináša niekoľko podstatných výhod.

Ale život je predsa subjektívny. Tak sa teda prestaňte čudovať a vyskúšajte to na vlastnej koži, lebo…

Po prvé: Ak jazdíte tak dlho, že samotná jazda na bicykli je pre vás nudná, mačka vám cestu stopercentne spestrí. Nie je nič smiešnejšie, než mačka vyvalená v polosede na zadku s prednou labkou vystrčenou cez ohradu košíka, capkajúca všetko, čo ide okolo. Mňáu fájv!

Po druhé: Ak trpíte nedostatkom pozornosti, mačka v košíku na bicykli vám ju zaručene prinesie. “Júj, to je zlatučké!” “K-č k-č k-č…” “Aha, ona má modré oči!” “…nie, iba jedno! Uáááu!” “Môžem si ju pohladkať?”

Po tretie: Všetko sa vám prepečie. No kto by sa už mohol hnevať na niekoho, kto má so sebou také rozkošné stvorenie? Kombinácia psích očí a mačky na vodítku je obzvlášť neodolateľná.

Po štvrté: Jazdenie v bratislavskej premávke samé o sebe vyžaduje neustálu pozornosť všetkých zmyslov aj nezmyslov. S mačkou v košíku budete mať tréning, po ktorom vám nebude robiť problém už ani exkurzia v ZOO s triedou hyperaktívnych prvákov. …pre mňa dosť dôležitá zručnosť :)

Po štyri-a-polté: Ak máte tiež ten škaredý zlozvyk počúvať počas bicyklovania hudbu na sluchátkach, tak mačka vás ho odnaučí. Aby ste vedeli presne odhadnúť, kedy sa vám chystá ocikať/okakať tašku, ktorú máte pod ňou v košíku, radšej si nepchajte do uší žiadne slúchatká. Ak to skúsite, smradľavo sa vám to môže vypomstiť.

Po piate: Slona do košíka nenapcháte.

Diaľnica pre cyklistov?

Možno ste niekto čítali o cyklohadovi v Kodani, možno ste ho videli, alebo ste si ho aj vyskúšali. V tom prípade vám s Cicou závidíme. Keď som to prvýkrát videla, tak som až slintať začala. Aký krásny! A užitočný! A ten pocit zadosťučinenia, že mimoúrovňová cyklodráha nielen že nie je nezrealizovateľná fantazmagória, ale existujú niekde ľudia, ktorí do toho investovali peniaze, lebo vedeli, že to bude fungovať!

Čo by ste povedali na bezpečnú rýchlostnú komunikáciu pre cyklistov v Bratislave? Mňam, že? Snívam o tom už roky. Keď to niekomu spomeniem, reakcia väčšiny ľudí je, že to by bolo príliš drahé, že to by sa nikdy nepodarilo presadiť na príslušných úradoch a podobne. Viem, že u nás je iná situácia, iné zmýšľanie o verejnom priestore a verejných financiách. Možno je to teraz naozaj trocha skoro reálne presadzovať. Ale treba o tom hovoriť. Treba si to predstavovať, vypočítavať, koľko by to stálo, porovnávať to s nákladmi na iné riešenia cyklociest, porovnávať to so súčasnými nákladmi na život pre ľudí, keď cyklocesty nie sú. Alebo sú životu nebezpečné…

A treba zlepšovať súčasný stav. Veď s trochou fantázie sa cykloobchvatom dá nazvať naša hrádza. Umožňuje priame prepojenie medzi viacerými mestskými časťami a je mimo automobilovej premávky. Väčšinu dňa je tam husto. Zároveň je však vyhľadávanou bežeckou a korčuliarskou dráhou, promenádou pre psíčkarov a iných pešiakov. A potom tam jazdí kopa cyklistov ako na cyklodiaľnici. A každý si myslí, že práve on/ona/ono má nárok na prednosť a ostatní by mali dodržiavať tie jeho pravidlá.

Hm, ale aké pravidlá vlastne na hrádzi platia? Je to účelová komunikácia, je to upravené v nejakom zákone, ktorý nám ale veľa konkrétneho nepovie. Ak, tak iba to, že tam nemôžu chodiť autá, s výminkou vodohospodárskeho podniku. Ale neviem, či nejaký zákon alebo vyhláška konkrétne upravuje práva a povinnosti chodcov, korčuliarov, kolobežkárov a cyklistov na účelových komunikáciách… Takže ostáva sa uchýliť sa k pravidlám zdravého rozumu a slušnosti.

Tak napríklad:

  • chodí a jazdí sa po pravej strane
  • psíky sú navoľno iba mimo cyklo-cesty a korčuľo-cesty
  • zastavujeme na úplnom kraji cesty, prípadne mimo nej, aby sme neblokovali ostatných
  • ak jazdíme dvaja alebo viacerí vedľa seba, tak iba tak, aby sme nezavadzali oprotiidúcim
  • pri zníženej viditeľnosti a v tme sme osvetlení, aby sme boli viditeľní pre druhých
  • ak obiehame, tak v bezpečnej vzdialenosti, netlačíme sa medzi dvoch protiidúcich cyklistov/korčuliarov/bežcov

…a tak ďalej. V zásade by to malo byť asi takto nejako: cítila by sa Cica bezpečne, ak by každý jazdil tak, ako jazdí ona?

Bolo by to krásne, keby sme sa podľa tohto riadili. Pravdupovediac, aj Cica na to občas pozabudne. Sú však ľudia, ktorým to ešte ani nenapadlo a veselo si pobehujú po hrádzi ako po súkromnom korze. Nechceme tu teraz nikomu nič vyčítať, veď hrádza je zároveň aj oddychová zóna. Ale práve tu vidíme ten rozpor: cyklo-obchvat verzus rekreačná zóna. Vytvára to pri najlepšom nepríjemné prskanie, no v horšom prípade si môže niekto poraniť aj labku.

Ako prvé riešenie mi napadlo sprístupniť hrádzu výlučne za účelom prepravy z miesta na miesto. Teda zakázať na nej prechádzať sa, venčiť psov, učiť sa korčuľovať, púšťať modely helikoptér či skákať gumu. Ale toto riešenie Cica hneď zavrhla, veď čo ak po ceste z miesta na miesto bude potrebovať na záchod, a potom ju budem musieť vyvenčiť; nenechám ju predsa vykakať sa do košíka. A vôbec, nemôžeme predsa myslieť len na seba. To by sme si kakali nielen do košíka, ale aj do pusy. Fuj…

No dobre, späť k tomu zdravému rozumu. :) Netreba nič zakazovať, lebo systém, teda dopravné predpisy, tu sú. Aj keď neviem presne aké – a takých nás je asi dosť – to by predsa nemal byť problém pre dopravnú políciu urobiť lokálnu osvetovú mini-kampaň, nie? Zároveň by existovalo zopár cyklohliadok priamo na hrádzi, ktoré by občas usmerňovali tamojšiu premávku. Keď už nič iné, bolo by to aspoň sympatické. Či…?