Koľko mŕtvych cyklistov treba na zmenu?

ghostbike

Dnes bol v Bratislave umiestnený prvý ghostbike. Bicykel smútočnej bielej farby pripomínajúci, že na tomto mieste zomrel cyklista v premávke. Nie, určite to nebol prvý smrteľný prípad cyklistu v uliciach Bratislavy. Je to však prvá obeť odkedy sa začali objavovať cykloaktivistické snahy o scivilizovanie dopravnej politiky tohto mesta.

Odkedy jazdím na bicykli po Bratislave, čakám, kedy sa to stane. Každé ráno sadám na bajk s tým, že to môžem byť ja. Každý deň zažívam situácie s vodičmi, ktorí si neuvedomujú svoju silu a zodpovednosť za zraniteľnejších účastníkov premávky. Každý deň sa uhýbam výtlkom a nahromadeným kamienkom z rozdrolenej vozovky. Každý deň jazdím po takzvaných cyklochodníkoch, ktoré sú zaroveň chodníky pre peších, s vedomím, že možno práve dnes to už nestihnem ubrzdiť, keď mi do cesty vbehne nejaký venčiaci sa pes či dieťa. Každý deň stretnem vodiča, ktorý vchádza z vedľajšej cesty na hlavnú bez toho, aby mi dal prednosť. Každý deň, keď prechádzam popri zaparkovaných autách, rozmýšľam, či sa práve teraz tesne predo mnou otvoria dvere niektorého z nich.

A dnes viem, že ja už tou prvou obeťou nebudem. Stal sa ňou neznámy pán na horskom bicykli, ktorého prevalcovalo nákladné auto. Ironické na tom je, že sa to stalo v prvý deň celoslovenskej súťaže Do práce na bicykli. Súťaže, ktorej cieľom je rozhýbať ľudí,  povzbudiť ich, aby vystúpili zo svojej komfortnej zóny a spoľahli sa na vlastné fyzické sily. Ukázať, že jazdiť zo začiatku bez skúsenosti môže byť neisté, no zisk postupne prevýši počiatočné riziko.

Neviem, či nebohý bol účastníkom súťaže, no bol súčasťou nemalej komunity ľudí, pre ktorých je bicykel životným štýlom. Každý z nás si dnes pomyslel, “to sa pokojne mohlo stať mne”. A naši blízki pri rovnakej myšlienke zdúpneli a naznačili nám, aby sme si dávali pozor, keď jazdíme.

Povedal však pri takejto príležitosti niekto niekedy MOTORISTOVI, aby si dával pozor? Aby bol opatrný a predchádzal cyklistov s dostatočným odstupom? Aby sa pravidelne pozeral do spätného zrkadla, kým otvorí dvere auta? Aby jazdil prikázanou rýchlosťou kvôli bezpečnosti, a nie preto, lebo za rohom číhajú dopraváci? Vzdychol si ustarostene niekto niekedy, kedy konečne odstránia šmykľavé lístie z cyklochodníka, aby si tam niekto neublížil?

Nie. Vždy ako prvé sa nás cyklistov pýtajú, či sme mali prilbu, či sme mali na sebe reflexné prvky, alebo či sme nebezpečne vbehli niekomu do cesty… Vždy sa poukazuje na zodpovednosť cyklistov. Zodpovednosť účastníka cestnej premávky je však priamo úmerná jeho veľkosti a potenciálu ohroziť druhých účastníkov. Čím väčší, tým musí byť opatrnejší. A samozrejme, najväčšiu zodpovednosť vo všeobecnej rovine majú subjekty, ktoré nastavujú dopravný systém, udržiavajú a ochraňujú dodržiavanie pravidiel. Ako teda nakladá Magistrát mesta Bratislavy, dopravný inšpektorát alebo Ministerstvo dopravy so svojím podielom zodpovednosti?

Cyklistov a cyklistiek v Bratislave neustále pribúda a pribúdať ďalej bude. Koľkí z nás si to odnesú, kým si kompetentní uvedomia, že rozhodnutie jazdiť na bicykli nie je samovražda, ale nechať nás jazdiť v súčasných podmienkach je vražda?

 

Reklamy