Salámovou metódou

To sa bicykluje, keď je krásne slnečné počasie, polovica áut je niekde na dovolenke a Cica je tiež na dovolenke a nemusí sa ponáhľať na určitú hodinu. Aj keď – na takej Račianskej v piatok poobede v smere z mesta to bolo aj cez leto o hubu. Vidina lehátka a chladeného nápoja v ruke hnala vodičov krkolomne vpred, cyklista-necyklista. No, nechcem si to predstaviť cez školský rok.

A teraz, keď ten školský rok prebieha a ja každý deň šlapem z/do práce, a tie autá sa okolo mňa zase valia cyklista-necyklista. Cítim sa ako na dialnici a v zlomkoch sekúnd zvažujem kontrolovaný pád smerom na chodník alebo do jarku. No, nechcem si to predstaviť keď prší.

A teraz, keď nie že prší, ale sneží, stále jazdím. Keď nemrzne a nefučí. Jazdiť v snehu je krása! Hlavne v noci, keď nejazdia autá, je ticho, oranžovkasté osvetlenie lámp sa odráža a znásobuje vďaka všadeprítomnej snehovej prikrívke. Áno, je to krása, ale nie, keď sa ponáhľam do práce, prípadne inam, kam musím prísť ako človek, nie ako zmoknutá myš. A hlavne — živá. Lebo ako všetci dobre vieme, bratislavskí cestári majú tak radi prekvapenia, že radšej nečítajú predpovede počasia. V takýchto podmienkach je pre cyklistov už len ostať nažive ambiciózny cieľ.

Toto som si hovorila aj na jar, vždy, keď som hľadala výhovorky sama pred sebou, prečo neísť na bicykli. Napokon prišli letné prázdniny, povinností ubudlo, a cyklovášeň zvíťazila. Z riskantnej jazdy bratislavskou premávkou sa stal adrenalínový návyk. Nohy mi postupne prirástli k pedálom a zadok k sedlu. Na jeseň sa zas začala škola, no a keďže som zmenila pôsobisko a nemusela som denne šlapať až na Kolibu, z cyklojazdy do/z práce sa stala rutina. Jeseň bola krásna, a bicyklom som to mala rýchlejšie, než hromadnou dopravou. Rýchlejšie, príjemnejšie a lacnejšie.

Týždeň za týždňom a ja som si stále nemusela kúpiť električenku. Stanovila som si cieľ ušetriť aspoň za september a október. Keď prišli Dušičky a ja som v záhrade zbierala októbrové maliny, jeseň na bicykli som už ani nepovažovala za výzvu. Občas spŕchlo, občas aj troška viac. Najväčší problém, ktorý som riešila, boli nepremokavé nohavice, a kapucňa, v ktorej sa nedá poriadne obzerať počas jazdy za seba.

Potom prišiel 17. november (žiadna súvislosť s historickými udalosťami), ochladenie, silnejší vietor a vytrvalejšie dažde. A s nimi smutný dôsledok dlhoročného zanedbávania ciest a kanalizácií na bratislavských komunikáciách. Cestou cez mesto som vždy rozmýšľala, ako si na ľavú stranu bicykla nainštalujem dáždnik tak, aby ma čo najlepšie ochránil pred sprchami okoloidúcich áut.

Potom ma skolila chrípka, medzitým už sa začali zapaľovať prvé adventné sviečky, ale počasie tomu stále nenasvedčovalo. Keďže do práce chodím často ešte pred šiestou ráno, a odchádzam tiež za tmy, vôbec mi nepripadalo čudné, že sa musím poriadne zababušiť. Veď rukavice som nosila počas celého leta. Ostatné som pridávala postupne vrstvu po vrstve a ani som si neuvedomila, že už je naozaj zima. Hrial ma pocit hrdosti, keď sa ľudia pozastavovali, že ešte stále jazdím na bicykli.

Minulý rok som bola počas zimy na bicykli dvakrát. A dvakrát som sa šmykla a následne padla na ľade. Dokázala som si, aká som hustá a stačilo mi to. Vôbec som neplánovala tento rok prekonávať toto osobné maximum. Ani neviem, ako som sa ocitla uprostred vianočných prázdnin bicyklujúc do obchodu, na koncert, k rodičom, či z Fugy uprostred skororanného zasneženého ticha. Postupne, salámovou metódou, kúsok po kúsku, sa zo mňa stala celoročná cyklistka. Je to vec zvyku, ako skoro všetko.