Čo si predstavíte, keď sa povie Čadca?

Dnes nepíšem ani o mačke, ani o bicykli. Teda – aby som bola presná, určite sa tam mihne jedna aj druhý, lebo bez toho, aby som vysnorila akúkoľvek spojitosť so svojimi dvomi obsesiami, sa nezaobídem. Ale písať budem o nedávnom turisticko-kultúrnom zážitku.

Čo si predstavíte, keď sa povie Čadca?
Keď som si túto otázku položila pred dvomi týždňami, ani po dva-a-štvrť-minútovom rozmýšľaní som nedokázala prísť na nič, ak nepočítam Annu Belousovovú. Po dva a štvrť minútach sa mi podarilo približne umiestniť sa na Kysuce. Vzápätí sa z najhlbších útrob môjho duševného Azkabanu začali plíživo vynárať stereotypy o voličskej základni Jána Slotu a obrázky nezaujímavého malomesta niekde pri poľských hraniciach.

Tento nápis by mohol byť v ktoromkoľvek meste. Žiaľ. Neviem nič o súčasnom pozadí čadčianskej komunálnej politiky. Viem len toľko, že mestskí policajti nám ochotne pomohli nad rámec svojich povinností. Snáď sú rovnako veľkorysí voči všetkým ľuďom, napríklad aj takým, ktorí nahlas vyjadrujú svoju nespokojnosť…

Fuj, predsudky, ani na sebe (obzvlášť na sebe) ich nemám rada. Ale už pred časom som začala bojovať s vlastným bratislavocentrizmom, a návšteva Čadce ma v tomto boji úspešne posunula o krok bližšie k ideálu otvorenej mysle.

Odteraz keď sa povie Čadca, ja si predstavím knižnicu. Novostavba s ceduľou, že tento projekt bol financovaný Európskymi fondmi, s obrovským nápisom “Kysucká knižnica” je všimnuteľná už zďaleka. Ale nenechala som sa odradiť a vošla som dnu. Vo vestibule ma čakala výstava miestnych umelcov a umelkýň a informačný kiosk so sympatickým mladým pracovníkom, schopným dorozumieť sa a pomôcť nám aj v angličtine. To spomínam preto, lebo to nie je v týchto končinách samozrejmosťou, ako som zistila.

Vestibul Kysuckej knižnice.

Žiadne dvihnuté obočie ponad pichľavé inkvizične hľadiace oči, žiadne otázky, kladené podozrievavým tónom, keď som vytiahla mobil a začala som všetko fotiť. Iba prívetivé “dobrý deň” a úsmev. A ďalšie prívetivé “dobrý deň”, keď som vošla do miestnosti s knihami. Tam už si milé tety na mne všimli ten môj široký, trochu priblblý úsmev a príjemne prekvapený pohľad, tak som im vysvetlila, že nemám v úmysle zakladať si čitateľský preukaz, len som došla očumovať. “Nech sa páči, samozrejme,” a začali mi ukazovať, ktorým smerom je oddelenie pre deti s rozprávkovou miestnosťou a kde sú pamätné izby významných rodákov a miestnych dejateľov.

Medzi regálmi útulné posedenia.

V meste sa veľa cyklistov nepohybovalo, ale v knižnici som nejakých vypátrala.

Na nástenke pri detskom kútiku som objavila pohľadnicu, ktorú tety knihovníčky dostali od dievčatka z letného tábora. Mimovoľne mi padla sánka. Lebo to som nielen že nikdy nevidela, ale ani by ma také niečo nikdy nenapadlo. A samozrejme, trocha (dosť) som závidela. Moji žiaci a žiačky, keď ma niekde stretnú, sa mi nevyhýbajú, dokonca sa na mňa aj usmievajú a zdravia ma; dokonca raz som dostala aj prísľub pohľadnice z dovolenky, ale reálne mi nič neprišlo.

Pohľadnica pre tety knihovníčky od ich malej čitateľky.

Detský kútik. Bol plný detí, ale nechcela som ich fotiť, lebo som nemala súhlas rodičov.

Dvere do rozprávky, teda do rozprávkovej miestnosti. Ale to je to isté.

Takže klobúk dolu pred tetami knihovníčkami, na ktoré si dieťa spomenie vo víre táborových zážitkov! Ale podľa toho, koľko detí a nedetí do knižnice počas hodiny, čo som tam bola, prišlo, usudzujem, že to nie je vôbec prekvapivé. V Kysuckej knižnici sa maká. Samé výstavy, workshopy, podujatia pre verejnosť, literárne súťaže, a – majú otvorené aj v sobotu. Je tu veľmi príjemná atmosféra, chýba tu už len nejaký kavičko/čajíčko/limonádo-kútik. Som presvedčená, že to tam čoskoro pribudne, pretože v tejto knižnici sa o čitateľov/ky naozaj starajú. Asi (určite) je to mojím obmedzeným bratislavocentrizmom, že som sa s takou živou knižnicou ešte nestretla. V Bratislave je každý deň kopec akcií pre všetky vekové kategórie, ale v menších mestečkách toľko toho na výber nie je. Úprimne sa teším, že to do rúk berú práve kultúrno-vzdelávacie ustanovizne.

Prezentácia výtvorov miestnej Základnej umeleckej školy.

Keby ste nestihli vrátiť knihy počas otváracích hodín, tak môžete vhodiť do schránky. Vrátenie knihy je dôležitejšie, než napariť pokutu.

Mňauk!

A keďže prázdniny (v mojom prípade skôr krátkodobé nezamestnanie) sa vlečú neuveriteľne pomaly a ja už sa neviem dočkať začiatku školského roka, keď som sa dozvedela, že v miestnom múzeu je výstava šlabikárov z celého sveta, rýchlo som tam utekala. Pre tých, ktorí ste sa teraz zježili – áno, myslela som to ironicky. Ale napriek tomu mám rada veľa vecí spojených so školou a vzdelávaním. V čadčianskom múzeu som našla rovnako ochotné tety pracovníčky ako v knižnici. Miestnostička naprataná šlabikármi v rôznych jazykoch, písmach a z rôznych období bola naaranžovaná ako učebňa v ľudovej škole niekedy v polovici 20. storočia, bolo to milé. Škoda, že som k tomu nedostala taký výklad ako v stálej expozícii o histórii Čadce a Kysúc, ale nevadí. Aj ďalšia (samoobslužná :) výstava písacích strojov vo vedľajšej miestnosti veľmi potešila moju mechanofilnú dušičku.

Šlabikáre všetkých krajín, čítajte sa! :)

Písacie stroje boli krásne, a áno, bolo tam aj pár Consulov, aj iné zaujímavosti. Len tie obrusy pod nimi boli také nefotogenické, že som snahu o dobrú ilustračnú fotku vzdala.

Takže Čadca? Nuž, áno, páčilo sa mi tam. Toto mestečko, kde sa síce obchody zatvárajú už o pol piatej, vôbec nie je také ospalé a nezaujímavé, ako som sa vo svojej bratislavocentrickej nadutosti nazdávala. Okrem toho, že na okolí je plno všakovakých historických, kultúrnych a prírodných atrakcií, ako napr. skanzen, vodná nádrž, hory a turistické trasy, je to asi iba polhodinka vlakom do Českého Těšína, teda aj poľského Cieszyna.

Interiér domčeka v skanzene vo Vychylovke. Majú tam veľmi príjemnú sprievodkyňu Stanku, ktorá dáva výklad aj v angličtine.

Cestou do mestskej plavárne som objavila stenu plnú celkom vkusných grafitti kúskov. Čo iné spraviť s múrom okolo štadióna?

Bezkonkurenčne najlepšie grafitti, čo sa týka myšlienky.

Na dôvažok, hneď v centre Čadce som našla jednu útulnú krčmičku s vkusnou rockovou hudobnou dramaturgiou a sympatickým osadenstvom. Destinácia je to teda vhodná nielen na rodinnú dovolenku alebo zájazd školy v prírode, ale aj pre ľudí športuchtivých a dobrodružných, či amatérskych kultúrnych antropológov, ako som ja.