Dnes nepíšem ani o mačke, ani o bicykli. Teda – aby som bola presná, určite sa tam mihne jedna aj druhý, lebo bez toho, aby som vysnorila akúkoľvek spojitosť so svojimi dvomi obsesiami, sa nezaobídem. Ale písať budem o nedávnom turisticko-kultúrnom zážitku.
Čo si predstavíte, keď sa povie Čadca?
Keď som si túto otázku položila pred dvomi týždňami, ani po dva-a-štvrť-minútovom rozmýšľaní som nedokázala prísť na nič, ak nepočítam Annu Belousovovú. Po dva a štvrť minútach sa mi podarilo približne umiestniť sa na Kysuce. Vzápätí sa z najhlbších útrob môjho duševného Azkabanu začali plíživo vynárať stereotypy o voličskej základni Jána Slotu a obrázky nezaujímavého malomesta niekde pri poľských hraniciach.
Fuj, predsudky, ani na sebe (obzvlášť na sebe) ich nemám rada. Ale už pred časom som začala bojovať s vlastným bratislavocentrizmom, a návšteva Čadce ma v tomto boji úspešne posunula o krok bližšie k ideálu otvorenej mysle.
Odteraz keď sa povie Čadca, ja si predstavím knižnicu. Novostavba s ceduľou, že tento projekt bol financovaný Európskymi fondmi, s obrovským nápisom “Kysucká knižnica” je všimnuteľná už zďaleka. Ale nenechala som sa odradiť a vošla som dnu. Vo vestibule ma čakala výstava miestnych umelcov a umelkýň a informačný kiosk so sympatickým mladým pracovníkom, schopným dorozumieť sa a pomôcť nám aj v angličtine. To spomínam preto, lebo to nie je v týchto končinách samozrejmosťou, ako som zistila.
Žiadne dvihnuté obočie ponad pichľavé inkvizične hľadiace oči, žiadne otázky, kladené podozrievavým tónom, keď som vytiahla mobil a začala som všetko fotiť. Iba prívetivé “dobrý deň” a úsmev. A ďalšie prívetivé “dobrý deň”, keď som vošla do miestnosti s knihami. Tam už si milé tety na mne všimli ten môj široký, trochu priblblý úsmev a príjemne prekvapený pohľad, tak som im vysvetlila, že nemám v úmysle zakladať si čitateľský preukaz, len som došla očumovať. “Nech sa páči, samozrejme,” a začali mi ukazovať, ktorým smerom je oddelenie pre deti s rozprávkovou miestnosťou a kde sú pamätné izby významných rodákov a miestnych dejateľov.
Na nástenke pri detskom kútiku som objavila pohľadnicu, ktorú tety knihovníčky dostali od dievčatka z letného tábora. Mimovoľne mi padla sánka. Lebo to som nielen že nikdy nevidela, ale ani by ma také niečo nikdy nenapadlo. A samozrejme, trocha (dosť) som závidela. Moji žiaci a žiačky, keď ma niekde stretnú, sa mi nevyhýbajú, dokonca sa na mňa aj usmievajú a zdravia ma; dokonca raz som dostala aj prísľub pohľadnice z dovolenky, ale reálne mi nič neprišlo.
Takže klobúk dolu pred tetami knihovníčkami, na ktoré si dieťa spomenie vo víre táborových zážitkov! Ale podľa toho, koľko detí a nedetí do knižnice počas hodiny, čo som tam bola, prišlo, usudzujem, že to nie je vôbec prekvapivé. V Kysuckej knižnici sa maká. Samé výstavy, workshopy, podujatia pre verejnosť, literárne súťaže, a – majú otvorené aj v sobotu. Je tu veľmi príjemná atmosféra, chýba tu už len nejaký kavičko/čajíčko/limonádo-kútik. Som presvedčená, že to tam čoskoro pribudne, pretože v tejto knižnici sa o čitateľov/ky naozaj starajú. Asi (určite) je to mojím obmedzeným bratislavocentrizmom, že som sa s takou živou knižnicou ešte nestretla. V Bratislave je každý deň kopec akcií pre všetky vekové kategórie, ale v menších mestečkách toľko toho na výber nie je. Úprimne sa teším, že to do rúk berú práve kultúrno-vzdelávacie ustanovizne.
A keďže prázdniny (v mojom prípade skôr krátkodobé nezamestnanie) sa vlečú neuveriteľne pomaly a ja už sa neviem dočkať začiatku školského roka, keď som sa dozvedela, že v miestnom múzeu je výstava šlabikárov z celého sveta, rýchlo som tam utekala. Pre tých, ktorí ste sa teraz zježili – áno, myslela som to ironicky. Ale napriek tomu mám rada veľa vecí spojených so školou a vzdelávaním. V čadčianskom múzeu som našla rovnako ochotné tety pracovníčky ako v knižnici. Miestnostička naprataná šlabikármi v rôznych jazykoch, písmach a z rôznych období bola naaranžovaná ako učebňa v ľudovej škole niekedy v polovici 20. storočia, bolo to milé. Škoda, že som k tomu nedostala taký výklad ako v stálej expozícii o histórii Čadce a Kysúc, ale nevadí. Aj ďalšia (samoobslužná :) výstava písacích strojov vo vedľajšej miestnosti veľmi potešila moju mechanofilnú dušičku.
Takže Čadca? Nuž, áno, páčilo sa mi tam. Toto mestečko, kde sa síce obchody zatvárajú už o pol piatej, vôbec nie je také ospalé a nezaujímavé, ako som sa vo svojej bratislavocentrickej nadutosti nazdávala. Okrem toho, že na okolí je plno všakovakých historických, kultúrnych a prírodných atrakcií, ako napr. skanzen, vodná nádrž, hory a turistické trasy, je to asi iba polhodinka vlakom do Českého Těšína, teda aj poľského Cieszyna.
Na dôvažok, hneď v centre Čadce som našla jednu útulnú krčmičku s vkusnou rockovou hudobnou dramaturgiou a sympatickým osadenstvom. Destinácia je to teda vhodná nielen na rodinnú dovolenku alebo zájazd školy v prírode, ale aj pre ľudí športuchtivých a dobrodružných, či amatérskych kultúrnych antropológov, ako som ja.
Znovu a pozornejšie som si prečítal, čo som dávnejšie preletel. Výborný pocit. Z Čadce aj z autorky. :-)
Páči sa miPáči sa mi