Ja by som sa bál/a

…je bežná reakcia ľudí na moje jazdenie na bicykli po bratislavských cestách. Veď aj ja sa občas bojím. Tak aspoň viem, že nie som psychopat. Napríklad po Bajkalskej som išla v rannej špičke iba raz. Zatiaľ. Od augusta tadiaľ budem chodiť každé ráno do práce. Cica sa už nevie dočkať.

“Tak prečo nechodíš po chodníkoch?” Veď chodím. Občas. Je to dosť komplikované. Hlavne kvôli chodcom, ktorí si neuvedomujú, že po tom chodníku možno chce prejsť v tej chvíli aj niekto iný. Jednoducho, bojím sa, že niekoho zrazím. Už sa mi párkrát stalo, že chodci spanikárili, keď som zazvonila, alebo zvonček vôbec nepočuli. Obzvlášť deti a psíci sú totálne nepredvídateľní, čo im ani nevyčítam. A preto si vyberám radšej možnosť vlastného ohrozenia, ako keby som ja mala ohrozovať niekoho zraniteľnejšieho. Bratislava a jej obyvateľstvo je stále tak minimálne technicky aj mentálne pripravené na cyklodopravu, že každý, kto si vyberie jazdiť tu na bajku, musí si vyberať medzi týmito dvomi možnosťami.

Priznávam, že riskantným situáciám sa nevyhýbam – veď samotné bajkovanie po Bratislave je niekedy riskantné. Ale nie som žiadny adrenalin freak. Mohla by som jazdiť iba po vyznačených cyklotrasách, a tam, kde nie sú, výjsť na chodník a pomaličky slalomovať pomedzi chodcov, jamy a 40-centimetrové obrubníky. Ale to by stratilo zmysel celé moje bicyklovanie. Jedným z hlavných dôvodov, prečo to robím, je že sa rýchlo dostanem tam, kam potrebujem. Toto mesto jednoznačne zvýhodňuje osobnú automobilovú dopravu, takže si z tejto výhody snažím ukrojiť čo najviac. A ešte aj o trocha viac. Občas je to fakt o hubu, ale kto iný to má robiť, keď nie mačka na bicykli – ukazovať motoristom, že musia brať ohľad aj na nemotorizované jednostopové dopravné prostriedky, účastné v cestnej premávke..?

Väčšinou je jazdenie v premávke pomerne pokojné a bezpečné. V rámci spravodlivosti musím povedať, že je to hlavne vtedy, keď dodržiavam predpisy. ;-) O bezohľadných vodičoch stále viac počúvam, než ich zažívam na vlastnej koži. Ale už som sa poučila, že nie je radno stavať sa do cesty vodičom, ktorí idú v poobednej špičke z práce, na kúpalisko alebo na dovolenku. Tí spomalenie kvôli cyklistovi, dokonca ani kvôli cice na bicykli, nemajú v repertoári (aspoň teda na trase mesto – Rača). A ja som sa veľmi skoro rozhodla, že kým nevymenia povrch vozovky na Račianskej, ja ich to učiť nebudem.

A potom sú úseky, kde sa cítim bezpečne iba vtedy, keď vodičom zavadziam uprostred cesty. Keby som bola na kraji, drvivá väčšina by ma bez rozmýšľania chcela obísť na mieste, kde sa bicykel a auto vedľa seba nezmestia v bezpečnej vzdialenosti. Podľa môjho názoru vodiči, ktorí nemajú skúsenosť s jazdou na bajku po ceste, si neuvedomujú, že bezpečná vzdialenosť od bicykla je úplne iná než bezpečná vzdialenosť od auta. Keď sa autá o seba ťuknú, ošuchnú alebo aj silnejšie narazia, zničia sa plechy, prípadne spätné zrkadlá. No keď cyklista nevyberie výmoľ, hodí ho to zboku do auta, ktoré ide vedľa neho dajmetomu päťdesiatkou, tak už sa – letiac – môže iba modliť, aby sanitka prišla včas.

Preto, milí motoristi a motoristky, prosím, odpustite nám, mne aj Cice, ak si vás niekde dovolíme pribrzdiť. Verte, nerobíme to zo škodoradosti, ale z pudu sebazáchovy. Ok, priznávam, že občas sa pridruží aj prvý spomínaný pocit. ;-)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s