Ako išla mačka na vandrovku

Kocúrik na vandrovke

Nevedno, čo sa stalo, že sa to malé čierne klbko ocitlo vysoko na strome pri poľnej ceste, spájajúcej nejakú dedinu pri Bratislave s inou dedinou pri Bratislave. Vo chvíli, keď sme ho tam objavili, sa mu to už dosť nepáčilo. Mňaukalo tak nahlas, až sa mu napokon podarilo presvedčiť nás o nevyhnutnosti vylezenia na strom a zvesenia ho dolu. Mrňavé, ešte modrooké čierne mačiatko sa zmestilo do väčšej dlane. Zato drápky malo ostrejšie než ihličky. A okamžite ich zadrapilo do môjho pleca, veď už raz ich úspešne použilo, aby nespadlo zo stromu – možno mu život zachránia znovu. V ľudských rukách sa upokojilo. Chvíľu sme špekulovali, či a kde ho nechať. Keby sa niekde na okolí nachádzala jeho mama, určite by prišla alebo mu nejak dala signál, že všetko je vporiadku. Hneď som zatúžila zobrať si ho domov, ale stále som mala v sebe rešpekt voči svetu voľne žijúcich mačiek. Nechcela som si dovoliť pomyslieť, že by som mohla… Na princím nezasahovania do prírody už však bolo neskoro, a keď už sme ho z toho stromu zvesili, tak nechať ho napospas nejakým miestnym predátorom by bolo hlúpe. Ľudia žijúci v blízkom dome ho nechceli. Tak som sa rozhodla.

Škvrňa sa bez protestov nechalo schovať do mojej tašky plnej kostrbatých a nepohodlných predmetov (keď na nich musíte ležať) a uložilo sa do guličky na spodok. Terén, po ktorom sme išli, na nepohodlnosti ešte pridal, ale čo sa dalo robiť. Mača celú cestu inštinktívne čušalo a čakalo, čo mu prinesú ďalšie udalosti. Počas cesty som sem-tam nazrela do temných útrob tašky, z ktorých bolo vidno len jeho svietiace oči s odovzdaným nevinným pohľadom. Ešte netuší, že práve teraz začína jeho kariéra cyklomačky.

S cyklovýchovou treba začať skoro. Špinka sa ku mne dostala už ako mladá dospelá mačka a so svojou bojazlivou povahou mi veľmi rýchlo dala najavo, že trmácať sa niekoľko hodín v košíku uprostred bratislavskej cestnej premávky nie je pre ňu taká zábava ako to bolo pre Bowie. Tá milovala vietor vo vlasoch :-D, ale už menej všetkých tých ľudí, keď sa okolo nej nadšene nahrnuli. Tento malý čierny kocúrik vyzerá dosť živo a odvážne. Keď doňho Špinka – sčasti zo zvedavosti, sčasti zo žiarlivosti – dobiedza, nebojácne jej to opláca. A keby niečo, tie ostré minipazúriky vie zatínať naozaj dobre, takže len tak ľahko nespadne (ani sa nenechá odkvačiť). Je to taký malý klieštik.

Koľko mŕtvych cyklistov treba na zmenu?

ghostbike

Dnes bol v Bratislave umiestnený prvý ghostbike. Bicykel smútočnej bielej farby pripomínajúci, že na tomto mieste zomrel cyklista v premávke. Nie, určite to nebol prvý smrteľný prípad cyklistu v uliciach Bratislavy. Je to však prvá obeť odkedy sa začali objavovať cykloaktivistické snahy o scivilizovanie dopravnej politiky tohto mesta.

Odkedy jazdím na bicykli po Bratislave, čakám, kedy sa to stane. Každé ráno sadám na bajk s tým, že to môžem byť ja. Každý deň zažívam situácie s vodičmi, ktorí si neuvedomujú svoju silu a zodpovednosť za zraniteľnejších účastníkov premávky. Každý deň sa uhýbam výtlkom a nahromadeným kamienkom z rozdrolenej vozovky. Každý deň jazdím po takzvaných cyklochodníkoch, ktoré sú zaroveň chodníky pre peších, s vedomím, že možno práve dnes to už nestihnem ubrzdiť, keď mi do cesty vbehne nejaký venčiaci sa pes či dieťa. Každý deň stretnem vodiča, ktorý vchádza z vedľajšej cesty na hlavnú bez toho, aby mi dal prednosť. Každý deň, keď prechádzam popri zaparkovaných autách, rozmýšľam, či sa práve teraz tesne predo mnou otvoria dvere niektorého z nich.

A dnes viem, že ja už tou prvou obeťou nebudem. Stal sa ňou neznámy pán na horskom bicykli, ktorého prevalcovalo nákladné auto. Ironické na tom je, že sa to stalo v prvý deň celoslovenskej súťaže Do práce na bicykli. Súťaže, ktorej cieľom je rozhýbať ľudí,  povzbudiť ich, aby vystúpili zo svojej komfortnej zóny a spoľahli sa na vlastné fyzické sily. Ukázať, že jazdiť zo začiatku bez skúsenosti môže byť neisté, no zisk postupne prevýši počiatočné riziko.

Neviem, či nebohý bol účastníkom súťaže, no bol súčasťou nemalej komunity ľudí, pre ktorých je bicykel životným štýlom. Každý z nás si dnes pomyslel, “to sa pokojne mohlo stať mne”. A naši blízki pri rovnakej myšlienke zdúpneli a naznačili nám, aby sme si dávali pozor, keď jazdíme.

Povedal však pri takejto príležitosti niekto niekedy MOTORISTOVI, aby si dával pozor? Aby bol opatrný a predchádzal cyklistov s dostatočným odstupom? Aby sa pravidelne pozeral do spätného zrkadla, kým otvorí dvere auta? Aby jazdil prikázanou rýchlosťou kvôli bezpečnosti, a nie preto, lebo za rohom číhajú dopraváci? Vzdychol si ustarostene niekto niekedy, kedy konečne odstránia šmykľavé lístie z cyklochodníka, aby si tam niekto neublížil?

Nie. Vždy ako prvé sa nás cyklistov pýtajú, či sme mali prilbu, či sme mali na sebe reflexné prvky, alebo či sme nebezpečne vbehli niekomu do cesty… Vždy sa poukazuje na zodpovednosť cyklistov. Zodpovednosť účastníka cestnej premávky je však priamo úmerná jeho veľkosti a potenciálu ohroziť druhých účastníkov. Čím väčší, tým musí byť opatrnejší. A samozrejme, najväčšiu zodpovednosť vo všeobecnej rovine majú subjekty, ktoré nastavujú dopravný systém, udržiavajú a ochraňujú dodržiavanie pravidiel. Ako teda nakladá Magistrát mesta Bratislavy, dopravný inšpektorát alebo Ministerstvo dopravy so svojím podielom zodpovednosti?

Cyklistov a cyklistiek v Bratislave neustále pribúda a pribúdať ďalej bude. Koľkí z nás si to odnesú, kým si kompetentní uvedomia, že rozhodnutie jazdiť na bicykli nie je samovražda, ale nechať nás jazdiť v súčasných podmienkach je vražda?

 

Bolo raz jedno mesto

…a v tom meste žili rôzni ľudia. Pre uľahčenie spolužitia začali v tomto meste vznikať rôzne zákony, vyhlášky a nariadenia, ustanovujúce, čo kto, kedy, kde a prečo smie alebo nesmie. Mesto malo aj mestskú políciu, ktorá mala na dodržiavanie pravidiel dohliadať.

Zámer bol jasný a poctivý, avšak postupne sa akosi začal strácať pod nánosmi osobných záujmov a neschopnosti dovidieť si na špičku nosa. Z mesta sa stalo pôsobisko pre všakovaké figúrky od nenažratých zlatokopov, neviditeľných “neviem-nemáme-nedá-sa-nezájem” Jozefov Makov, chytrákov so známym na každom úrade, až po prachatých adolescentov s tlačenkou na právo a BMW-čkom. Každý obyvateľ, ktorý si náhodou trúfol zaujímať sa, prečo zas rozkopali jeho ulicu uprostred turistickej sezóny, kedy nanovo zabetónujú stĺpiky pri vchode na detské ihrisko, lebo sa z neho stalo parkovisko, alebo ako to, že na celé Staré mesto má mestská polícia dve motorizované hliadky, sa zahanbil, lebo bol pejoratívne označený za aktivistu. Pojem slušný občan sa začalo používať ako nadávka. Kde-tu sa objavil a nejaký čas fungoval nejaký ostrovček pozitívnej deviácie vo forme krčmy, komunitného priestoru či dobrovoľnícko-neziskovej aktivity, v rámci ktorého sa dalo na chvíľu získať pocit, že niektoré veci sa hýbu dobrým smerom a má zmysel snažiť sa napriek systému. Po pár rokoch, zväčša po komunálnych voľbách, sa vždy zmenili sféry záujmu, vlastnícke vzťahy, územný plán, zbúrali sa nejaké technické pamiatky, spílilo sa pár desiatok stromov a… karavana ide ďalej. Aby si náhodou niekto nezačal myslieť, že toto mesto je pre ľudí.

Toto mesto je východoeurópska verzia Monopolov v životnej veľkosti. Toto mesto je dokonalý kríženec salaša a Divokého západu. Toto mesto je Gotham City po tom, ako Batman zistí, že King Pin je jeho biologický otec. Nepomôže mu už ani Bruce Willis vo funkcii policajného prezidenta.

Ak niekedy budete mať tú česť stretnúť vodiča vozidla na fotke (BL 913 JY) alebo jeho kamošov, ako svojou aroganciou zamorujú prostredie, tak volaním polície sa ani neunúvajte. Títo ľudia si koledujú o nejaký fakt hnusný kúsok. Áno, toto je varovanie.

Ak niekedy budete mať tú česť stretnúť vodiča vozidla na fotke alebo jeho kamošov, ako svojou aroganciou zamorujú prostredie, tak volaním polície sa ani neunúvajte. Títo ľudia si koledujú o nejaký fakt hnusný kúsok.

Neúmyselné zabitie

Typické ráno typického pracovného dňa. Budík, čerstvo zaliata káva, raňajky, ranná toaleta, skontrolovať, či mám v taške všetko, čo budem dnes potrebovať, mobil, kľúče, doklady, peňaženka, rozlúčiť sa s mačičkou. Cestou k autu vyniesť smeti, štartujem auto, automaticky sa zapína rádio, počúvam ranné správy. Na ceste sa rozbieha ranná špička, v hlave sa mi samovoľne rozkladá mapa dnešných povinností a mentálne prelaďujem na autopilota. Každé ráno tá istá rutina, tá istá trasa, tie isté výtlky na cestách, kľučky medzi nimi, preraďovanie, brzdenie, červená, oranžová, zelená, môžem ísť. Ani sa nenazdám a ocitám sa na poslednej zákrute pred pracoviskom. Parkujem, vypínam motor, otváram dvere, keď tu zrazu – bác!

Typické ráno typického pracovného dňa. Budík, čerstvo zaliaty čaj, sprcha, raňajky, rýchlo zabaliť obed, skontrolovať, či mám v taške všetko, čo budem dnes potrebovať, mobil, kľúče, doklady, peňaženka, rozlúčiť sa s mačičkou. Nasadzujem si rukavice a slúchatká, vysadám na bicykel a začínam šlapať v rytme random výberu svojho mp3 prehrávača. Na ceste sa rozbieha ranná špička, v hlave sa mi samovoľne rozkladá mapa dnešných povinností a mentálne prelaďujem na autopilota. Každé ráno tá istá rutina, tá istá trasa, tie isté výtlky na cestách, kľučky medzi nimi, preraďovanie, brzdenie, červená, oranžová, zelená, môžem ísť. Ani sa nenazdám a ocitám sa na poslednej zákrute pred pracoviskom. Poslené tóny obľúbenej pesničky, posledné zábery do pedálov, keď tu zrazu – bác!

Čo bolo ďalej, si môžeme domyslieť. Tí, ktorí máme to šťastie, že sme to ešte nezažili. Ktovie, či by cica na bicykli prežila. Ktovie, či by cica za volantom dostala neúmyselné zabitie. Čo ale viem, je, že cica na bicykli si je denne vedomá svojej zraniteľnosti v premávke, ale napriek tomu jazdí po cestách spolu s autami, pretože si je vedomá ešte väčšej zraniteľnosti chodcov na chodníkoch oproti sebe. Otázka je, či aj cica za volantom si je vedomá zraniteľnosti cyklistky, ktorú práve obchádza so svojím poltonovým autom.

Mravné ponaučenie z príbehu: čím väčší dopravný prostriedok šoféruješ, tým väčšiu zodpovednosť máš voči ostatným účastníkom cestnej premávky.

Salámovou metódou

To sa bicykluje, keď je krásne slnečné počasie, polovica áut je niekde na dovolenke a Cica je tiež na dovolenke a nemusí sa ponáhľať na určitú hodinu. Aj keď – na takej Račianskej v piatok poobede v smere z mesta to bolo aj cez leto o hubu. Vidina lehátka a chladeného nápoja v ruke hnala vodičov krkolomne vpred, cyklista-necyklista. No, nechcem si to predstaviť cez školský rok.

A teraz, keď ten školský rok prebieha a ja každý deň šlapem z/do práce, a tie autá sa okolo mňa zase valia cyklista-necyklista. Cítim sa ako na dialnici a v zlomkoch sekúnd zvažujem kontrolovaný pád smerom na chodník alebo do jarku. No, nechcem si to predstaviť keď prší.

A teraz, keď nie že prší, ale sneží, stále jazdím. Keď nemrzne a nefučí. Jazdiť v snehu je krása! Hlavne v noci, keď nejazdia autá, je ticho, oranžovkasté osvetlenie lámp sa odráža a znásobuje vďaka všadeprítomnej snehovej prikrívke. Áno, je to krása, ale nie, keď sa ponáhľam do práce, prípadne inam, kam musím prísť ako človek, nie ako zmoknutá myš. A hlavne — živá. Lebo ako všetci dobre vieme, bratislavskí cestári majú tak radi prekvapenia, že radšej nečítajú predpovede počasia. V takýchto podmienkach je pre cyklistov už len ostať nažive ambiciózny cieľ.

Toto som si hovorila aj na jar, vždy, keď som hľadala výhovorky sama pred sebou, prečo neísť na bicykli. Napokon prišli letné prázdniny, povinností ubudlo, a cyklovášeň zvíťazila. Z riskantnej jazdy bratislavskou premávkou sa stal adrenalínový návyk. Nohy mi postupne prirástli k pedálom a zadok k sedlu. Na jeseň sa zas začala škola, no a keďže som zmenila pôsobisko a nemusela som denne šlapať až na Kolibu, z cyklojazdy do/z práce sa stala rutina. Jeseň bola krásna, a bicyklom som to mala rýchlejšie, než hromadnou dopravou. Rýchlejšie, príjemnejšie a lacnejšie.

Týždeň za týždňom a ja som si stále nemusela kúpiť električenku. Stanovila som si cieľ ušetriť aspoň za september a október. Keď prišli Dušičky a ja som v záhrade zbierala októbrové maliny, jeseň na bicykli som už ani nepovažovala za výzvu. Občas spŕchlo, občas aj troška viac. Najväčší problém, ktorý som riešila, boli nepremokavé nohavice, a kapucňa, v ktorej sa nedá poriadne obzerať počas jazdy za seba.

Potom prišiel 17. november (žiadna súvislosť s historickými udalosťami), ochladenie, silnejší vietor a vytrvalejšie dažde. A s nimi smutný dôsledok dlhoročného zanedbávania ciest a kanalizácií na bratislavských komunikáciách. Cestou cez mesto som vždy rozmýšľala, ako si na ľavú stranu bicykla nainštalujem dáždnik tak, aby ma čo najlepšie ochránil pred sprchami okoloidúcich áut.

Potom ma skolila chrípka, medzitým už sa začali zapaľovať prvé adventné sviečky, ale počasie tomu stále nenasvedčovalo. Keďže do práce chodím často ešte pred šiestou ráno, a odchádzam tiež za tmy, vôbec mi nepripadalo čudné, že sa musím poriadne zababušiť. Veď rukavice som nosila počas celého leta. Ostatné som pridávala postupne vrstvu po vrstve a ani som si neuvedomila, že už je naozaj zima. Hrial ma pocit hrdosti, keď sa ľudia pozastavovali, že ešte stále jazdím na bicykli.

Minulý rok som bola počas zimy na bicykli dvakrát. A dvakrát som sa šmykla a následne padla na ľade. Dokázala som si, aká som hustá a stačilo mi to. Vôbec som neplánovala tento rok prekonávať toto osobné maximum. Ani neviem, ako som sa ocitla uprostred vianočných prázdnin bicyklujúc do obchodu, na koncert, k rodičom, či z Fugy uprostred skororanného zasneženého ticha. Postupne, salámovou metódou, kúsok po kúsku, sa zo mňa stala celoročná cyklistka. Je to vec zvyku, ako skoro všetko.

Náhodný výber

Šlapem nadránom po hrádzi domov. Vzduch je príjemne ostrý tak akurát, aby som sa pod bundou nespotila. Vzduch je pokojný. Žiadni oprotiidúci cyklisti, nemusím dávať pozor na cestu. Bicykel  pozná cestu. Most Apollo, hrádza, tmavé kontúry stromov. V pozadí Prístavného mosta pomaly pulzuje svetlo.  Je to plameň šľahajúci z komína Slovnaftu na druhom brehu Dunaja. S plameňom pulzuje aj moje telo. Medzi lužnými lesmi sa otvára lúka, namiesto nej je tam teraz hmla. Celý výjav mi pripomína Mordor, len pocit z neho nie je zlovestný. Závan maštale a konského hnoja. Vždy, keď idem okolo, neviem sa tej vône nabažiť. Čvirikajú vtáky. Nečvirikajú, už je september. Iba v pesničke. Ale zapadá to do situácie. V ušiach mi hrá náhodný výber z mp3 prehrávača. Náhodný výber z mp3 prehrávača zahrá vždy presne tú pesničku, ktorú má. Chcela by som, aby to trvalo aspoň 5 kilometrov.