Koľko mŕtvych cyklistov treba na zmenu?

ghostbike

Dnes bol v Bratislave umiestnený prvý ghostbike. Bicykel smútočnej bielej farby pripomínajúci, že na tomto mieste zomrel cyklista v premávke. Nie, určite to nebol prvý smrteľný prípad cyklistu v uliciach Bratislavy. Je to však prvá obeť odkedy sa začali objavovať cykloaktivistické snahy o scivilizovanie dopravnej politiky tohto mesta.

Odkedy jazdím na bicykli po Bratislave, čakám, kedy sa to stane. Každé ráno sadám na bajk s tým, že to môžem byť ja. Každý deň zažívam situácie s vodičmi, ktorí si neuvedomujú svoju silu a zodpovednosť za zraniteľnejších účastníkov premávky. Každý deň sa uhýbam výtlkom a nahromadeným kamienkom z rozdrolenej vozovky. Každý deň jazdím po takzvaných cyklochodníkoch, ktoré sú zaroveň chodníky pre peších, s vedomím, že možno práve dnes to už nestihnem ubrzdiť, keď mi do cesty vbehne nejaký venčiaci sa pes či dieťa. Každý deň stretnem vodiča, ktorý vchádza z vedľajšej cesty na hlavnú bez toho, aby mi dal prednosť. Každý deň, keď prechádzam popri zaparkovaných autách, rozmýšľam, či sa práve teraz tesne predo mnou otvoria dvere niektorého z nich.

A dnes viem, že ja už tou prvou obeťou nebudem. Stal sa ňou neznámy pán na horskom bicykli, ktorého prevalcovalo nákladné auto. Ironické na tom je, že sa to stalo v prvý deň celoslovenskej súťaže Do práce na bicykli. Súťaže, ktorej cieľom je rozhýbať ľudí,  povzbudiť ich, aby vystúpili zo svojej komfortnej zóny a spoľahli sa na vlastné fyzické sily. Ukázať, že jazdiť zo začiatku bez skúsenosti môže byť neisté, no zisk postupne prevýši počiatočné riziko.

Neviem, či nebohý bol účastníkom súťaže, no bol súčasťou nemalej komunity ľudí, pre ktorých je bicykel životným štýlom. Každý z nás si dnes pomyslel, “to sa pokojne mohlo stať mne”. A naši blízki pri rovnakej myšlienke zdúpneli a naznačili nám, aby sme si dávali pozor, keď jazdíme.

Povedal však pri takejto príležitosti niekto niekedy MOTORISTOVI, aby si dával pozor? Aby bol opatrný a predchádzal cyklistov s dostatočným odstupom? Aby sa pravidelne pozeral do spätného zrkadla, kým otvorí dvere auta? Aby jazdil prikázanou rýchlosťou kvôli bezpečnosti, a nie preto, lebo za rohom číhajú dopraváci? Vzdychol si ustarostene niekto niekedy, kedy konečne odstránia šmykľavé lístie z cyklochodníka, aby si tam niekto neublížil?

Nie. Vždy ako prvé sa nás cyklistov pýtajú, či sme mali prilbu, či sme mali na sebe reflexné prvky, alebo či sme nebezpečne vbehli niekomu do cesty… Vždy sa poukazuje na zodpovednosť cyklistov. Zodpovednosť účastníka cestnej premávky je však priamo úmerná jeho veľkosti a potenciálu ohroziť druhých účastníkov. Čím väčší, tým musí byť opatrnejší. A samozrejme, najväčšiu zodpovednosť vo všeobecnej rovine majú subjekty, ktoré nastavujú dopravný systém, udržiavajú a ochraňujú dodržiavanie pravidiel. Ako teda nakladá Magistrát mesta Bratislavy, dopravný inšpektorát alebo Ministerstvo dopravy so svojím podielom zodpovednosti?

Cyklistov a cyklistiek v Bratislave neustále pribúda a pribúdať ďalej bude. Koľkí z nás si to odnesú, kým si kompetentní uvedomia, že rozhodnutie jazdiť na bicykli nie je samovražda, ale nechať nás jazdiť v súčasných podmienkach je vražda?

 

Bolo raz jedno mesto

…a v tom meste žili rôzni ľudia. Pre uľahčenie spolužitia začali v tomto meste vznikať rôzne zákony, vyhlášky a nariadenia, ustanovujúce, čo kto, kedy, kde a prečo smie alebo nesmie. Mesto malo aj mestskú políciu, ktorá mala na dodržiavanie pravidiel dohliadať.

Zámer bol jasný a poctivý, avšak postupne sa akosi začal strácať pod nánosmi osobných záujmov a neschopnosti dovidieť si na špičku nosa. Z mesta sa stalo pôsobisko pre všakovaké figúrky od nenažratých zlatokopov, neviditeľných “neviem-nemáme-nedá-sa-nezájem” Jozefov Makov, chytrákov so známym na každom úrade, až po prachatých adolescentov s tlačenkou na právo a BMW-čkom. Každý obyvateľ, ktorý si náhodou trúfol zaujímať sa, prečo zas rozkopali jeho ulicu uprostred turistickej sezóny, kedy nanovo zabetónujú stĺpiky pri vchode na detské ihrisko, lebo sa z neho stalo parkovisko, alebo ako to, že na celé Staré mesto má mestská polícia dve motorizované hliadky, sa zahanbil, lebo bol pejoratívne označený za aktivistu. Pojem slušný občan sa začalo používať ako nadávka. Kde-tu sa objavil a nejaký čas fungoval nejaký ostrovček pozitívnej deviácie vo forme krčmy, komunitného priestoru či dobrovoľnícko-neziskovej aktivity, v rámci ktorého sa dalo na chvíľu získať pocit, že niektoré veci sa hýbu dobrým smerom a má zmysel snažiť sa napriek systému. Po pár rokoch, zväčša po komunálnych voľbách, sa vždy zmenili sféry záujmu, vlastnícke vzťahy, územný plán, zbúrali sa nejaké technické pamiatky, spílilo sa pár desiatok stromov a… karavana ide ďalej. Aby si náhodou niekto nezačal myslieť, že toto mesto je pre ľudí.

Toto mesto je východoeurópska verzia Monopolov v životnej veľkosti. Toto mesto je dokonalý kríženec salaša a Divokého západu. Toto mesto je Gotham City po tom, ako Batman zistí, že King Pin je jeho biologický otec. Nepomôže mu už ani Bruce Willis vo funkcii policajného prezidenta.

Ak niekedy budete mať tú česť stretnúť vodiča vozidla na fotke (BL 913 JY) alebo jeho kamošov, ako svojou aroganciou zamorujú prostredie, tak volaním polície sa ani neunúvajte. Títo ľudia si koledujú o nejaký fakt hnusný kúsok. Áno, toto je varovanie.

Ak niekedy budete mať tú česť stretnúť vodiča vozidla na fotke alebo jeho kamošov, ako svojou aroganciou zamorujú prostredie, tak volaním polície sa ani neunúvajte. Títo ľudia si koledujú o nejaký fakt hnusný kúsok.

Neúmyselné zabitie

Typické ráno typického pracovného dňa. Budík, čerstvo zaliata káva, raňajky, ranná toaleta, skontrolovať, či mám v taške všetko, čo budem dnes potrebovať, mobil, kľúče, doklady, peňaženka, rozlúčiť sa s mačičkou. Cestou k autu vyniesť smeti, štartujem auto, automaticky sa zapína rádio, počúvam ranné správy. Na ceste sa rozbieha ranná špička, v hlave sa mi samovoľne rozkladá mapa dnešných povinností a mentálne prelaďujem na autopilota. Každé ráno tá istá rutina, tá istá trasa, tie isté výtlky na cestách, kľučky medzi nimi, preraďovanie, brzdenie, červená, oranžová, zelená, môžem ísť. Ani sa nenazdám a ocitám sa na poslednej zákrute pred pracoviskom. Parkujem, vypínam motor, otváram dvere, keď tu zrazu – bác!

Typické ráno typického pracovného dňa. Budík, čerstvo zaliaty čaj, sprcha, raňajky, rýchlo zabaliť obed, skontrolovať, či mám v taške všetko, čo budem dnes potrebovať, mobil, kľúče, doklady, peňaženka, rozlúčiť sa s mačičkou. Nasadzujem si rukavice a slúchatká, vysadám na bicykel a začínam šlapať v rytme random výberu svojho mp3 prehrávača. Na ceste sa rozbieha ranná špička, v hlave sa mi samovoľne rozkladá mapa dnešných povinností a mentálne prelaďujem na autopilota. Každé ráno tá istá rutina, tá istá trasa, tie isté výtlky na cestách, kľučky medzi nimi, preraďovanie, brzdenie, červená, oranžová, zelená, môžem ísť. Ani sa nenazdám a ocitám sa na poslednej zákrute pred pracoviskom. Poslené tóny obľúbenej pesničky, posledné zábery do pedálov, keď tu zrazu – bác!

Čo bolo ďalej, si môžeme domyslieť. Tí, ktorí máme to šťastie, že sme to ešte nezažili. Ktovie, či by cica na bicykli prežila. Ktovie, či by cica za volantom dostala neúmyselné zabitie. Čo ale viem, je, že cica na bicykli si je denne vedomá svojej zraniteľnosti v premávke, ale napriek tomu jazdí po cestách spolu s autami, pretože si je vedomá ešte väčšej zraniteľnosti chodcov na chodníkoch oproti sebe. Otázka je, či aj cica za volantom si je vedomá zraniteľnosti cyklistky, ktorú práve obchádza so svojím poltonovým autom.

Mravné ponaučenie z príbehu: čím väčší dopravný prostriedok šoféruješ, tým väčšiu zodpovednosť máš voči ostatným účastníkom cestnej premávky.

Salámovou metódou

To sa bicykluje, keď je krásne slnečné počasie, polovica áut je niekde na dovolenke a Cica je tiež na dovolenke a nemusí sa ponáhľať na určitú hodinu. Aj keď – na takej Račianskej v piatok poobede v smere z mesta to bolo aj cez leto o hubu. Vidina lehátka a chladeného nápoja v ruke hnala vodičov krkolomne vpred, cyklista-necyklista. No, nechcem si to predstaviť cez školský rok.

A teraz, keď ten školský rok prebieha a ja každý deň šlapem z/do práce, a tie autá sa okolo mňa zase valia cyklista-necyklista. Cítim sa ako na dialnici a v zlomkoch sekúnd zvažujem kontrolovaný pád smerom na chodník alebo do jarku. No, nechcem si to predstaviť keď prší.

A teraz, keď nie že prší, ale sneží, stále jazdím. Keď nemrzne a nefučí. Jazdiť v snehu je krása! Hlavne v noci, keď nejazdia autá, je ticho, oranžovkasté osvetlenie lámp sa odráža a znásobuje vďaka všadeprítomnej snehovej prikrívke. Áno, je to krása, ale nie, keď sa ponáhľam do práce, prípadne inam, kam musím prísť ako človek, nie ako zmoknutá myš. A hlavne — živá. Lebo ako všetci dobre vieme, bratislavskí cestári majú tak radi prekvapenia, že radšej nečítajú predpovede počasia. V takýchto podmienkach je pre cyklistov už len ostať nažive ambiciózny cieľ.

Toto som si hovorila aj na jar, vždy, keď som hľadala výhovorky sama pred sebou, prečo neísť na bicykli. Napokon prišli letné prázdniny, povinností ubudlo, a cyklovášeň zvíťazila. Z riskantnej jazdy bratislavskou premávkou sa stal adrenalínový návyk. Nohy mi postupne prirástli k pedálom a zadok k sedlu. Na jeseň sa zas začala škola, no a keďže som zmenila pôsobisko a nemusela som denne šlapať až na Kolibu, z cyklojazdy do/z práce sa stala rutina. Jeseň bola krásna, a bicyklom som to mala rýchlejšie, než hromadnou dopravou. Rýchlejšie, príjemnejšie a lacnejšie.

Týždeň za týždňom a ja som si stále nemusela kúpiť električenku. Stanovila som si cieľ ušetriť aspoň za september a október. Keď prišli Dušičky a ja som v záhrade zbierala októbrové maliny, jeseň na bicykli som už ani nepovažovala za výzvu. Občas spŕchlo, občas aj troška viac. Najväčší problém, ktorý som riešila, boli nepremokavé nohavice, a kapucňa, v ktorej sa nedá poriadne obzerať počas jazdy za seba.

Potom prišiel 17. november (žiadna súvislosť s historickými udalosťami), ochladenie, silnejší vietor a vytrvalejšie dažde. A s nimi smutný dôsledok dlhoročného zanedbávania ciest a kanalizácií na bratislavských komunikáciách. Cestou cez mesto som vždy rozmýšľala, ako si na ľavú stranu bicykla nainštalujem dáždnik tak, aby ma čo najlepšie ochránil pred sprchami okoloidúcich áut.

Potom ma skolila chrípka, medzitým už sa začali zapaľovať prvé adventné sviečky, ale počasie tomu stále nenasvedčovalo. Keďže do práce chodím často ešte pred šiestou ráno, a odchádzam tiež za tmy, vôbec mi nepripadalo čudné, že sa musím poriadne zababušiť. Veď rukavice som nosila počas celého leta. Ostatné som pridávala postupne vrstvu po vrstve a ani som si neuvedomila, že už je naozaj zima. Hrial ma pocit hrdosti, keď sa ľudia pozastavovali, že ešte stále jazdím na bicykli.

Minulý rok som bola počas zimy na bicykli dvakrát. A dvakrát som sa šmykla a následne padla na ľade. Dokázala som si, aká som hustá a stačilo mi to. Vôbec som neplánovala tento rok prekonávať toto osobné maximum. Ani neviem, ako som sa ocitla uprostred vianočných prázdnin bicyklujúc do obchodu, na koncert, k rodičom, či z Fugy uprostred skororanného zasneženého ticha. Postupne, salámovou metódou, kúsok po kúsku, sa zo mňa stala celoročná cyklistka. Je to vec zvyku, ako skoro všetko.

Náhodný výber

Šlapem nadránom po hrádzi domov. Vzduch je príjemne ostrý tak akurát, aby som sa pod bundou nespotila. Vzduch je pokojný. Žiadni oprotiidúci cyklisti, nemusím dávať pozor na cestu. Bicykel  pozná cestu. Most Apollo, hrádza, tmavé kontúry stromov. V pozadí Prístavného mosta pomaly pulzuje svetlo.  Je to plameň šľahajúci z komína Slovnaftu na druhom brehu Dunaja. S plameňom pulzuje aj moje telo. Medzi lužnými lesmi sa otvára lúka, namiesto nej je tam teraz hmla. Celý výjav mi pripomína Mordor, len pocit z neho nie je zlovestný. Závan maštale a konského hnoja. Vždy, keď idem okolo, neviem sa tej vône nabažiť. Čvirikajú vtáky. Nečvirikajú, už je september. Iba v pesničke. Ale zapadá to do situácie. V ušiach mi hrá náhodný výber z mp3 prehrávača. Náhodný výber z mp3 prehrávača zahrá vždy presne tú pesničku, ktorú má. Chcela by som, aby to trvalo aspoň 5 kilometrov.

Čo si predstavíte, keď sa povie Čadca?

Dnes nepíšem ani o mačke, ani o bicykli. Teda – aby som bola presná, určite sa tam mihne jedna aj druhý, lebo bez toho, aby som vysnorila akúkoľvek spojitosť so svojimi dvomi obsesiami, sa nezaobídem. Ale písať budem o nedávnom turisticko-kultúrnom zážitku.

Čo si predstavíte, keď sa povie Čadca?
Keď som si túto otázku položila pred dvomi týždňami, ani po dva-a-štvrť-minútovom rozmýšľaní som nedokázala prísť na nič, ak nepočítam Annu Belousovovú. Po dva a štvrť minútach sa mi podarilo približne umiestniť sa na Kysuce. Vzápätí sa z najhlbších útrob môjho duševného Azkabanu začali plíživo vynárať stereotypy o voličskej základni Jána Slotu a obrázky nezaujímavého malomesta niekde pri poľských hraniciach.

Tento nápis by mohol byť v ktoromkoľvek meste. Žiaľ. Neviem nič o súčasnom pozadí čadčianskej komunálnej politiky. Viem len toľko, že mestskí policajti nám ochotne pomohli nad rámec svojich povinností. Snáď sú rovnako veľkorysí voči všetkým ľuďom, napríklad aj voči takým, ktorí nahlas prejavujú svoju nespokojnosť…

Tento nápis by mohol byť v ktoromkoľvek meste. Žiaľ. Neviem nič o súčasnom pozadí čadčianskej komunálnej politiky. Viem len toľko, že mestskí policajti nám ochotne pomohli nad rámec svojich povinností. Snáď sú rovnako veľkorysí voči všetkým ľuďom, napríklad aj takým, ktorí nahlas vyjadrujú svoju nespokojnosť…

Fuj, predsudky, ani na sebe (obzvlášť na sebe) ich nemám rada. Ale už pred časom som začala bojovať s vlastným bratislavocentrizmom, a návšteva Čadce ma v tomto boji úspešne posunula o krok bližšie k ideálu otvorenej mysle.

Odteraz keď sa povie Čadca, ja si predstavím knižnicu. Novostavba s ceduľou, že tento projekt bol financovaný Európskymi fondmi, s obrovským nápisom “Kysucká knižnica” je všimnuteľná už zďaleka. Ale nenechala som sa odradiť a vošla som dnu. Vo vestibule ma čakala výstava miestnych umelcov a umelkýň a informačný kiosk so sympatickým mladým pracovníkom, schopným dorozumieť sa a pomôcť nám aj v angličtine. To spomínam preto, lebo to nie je v týchto končinách samozrejmosťou, ako som zistila.

20140813_142845

Vestibul Kysuckej knižnice.

Žiadne dvihnuté obočie ponad pichľavé inkvizične hľadiace oči, žiadne otázky, kladené podozrievavým tónom, keď som vytiahla mobil a začala som všetko fotiť. Iba prívetivé “dobrý deň” a úsmev. A ďalšie prívetivé “dobrý deň”, keď som vošla do miestnosti s knihami. Tam už si milé tety na mne všimli ten môj široký, trochu priblblý úsmev a príjemne prekvapený pohľad, tak som im vysvetlila, že nemám v úmysle zakladať si čitateľský preukaz, len som došla očumovať. “Nech sa páči, samozrejme,” a začali mi ukazovať, ktorým smerom je oddelenie pre deti s rozprávkovou miestnosťou a kde sú pamätné izby významných rodákov a miestnych dejateľov.

20140813_141024

Medzi regálmi útulné posedenia.

V meste sa veľa cyklistov nepohybovalo, ale v knižnici som nejakých vypátrala.

Na nástenke pri detskom kútiku som objavila pohľadnicu, ktorú tety knihovníčky dostali od dievčatka z letného tábora. Mimovoľne mi padla sánka. Lebo to som nielen že nikdy nevidela, ale ani by ma také niečo nikdy nenapadlo. A samozrejme, trocha (dosť) som závidela. Moji žiaci a žiačky, keď ma niekde stretnú, sa mi nevyhýbajú, dokonca sa na mňa aj usmievajú a zdravia ma; dokonca raz som dostala aj prísľub pohľadnice z dovolenky, ale reálne mi nič neprišlo.

20140813_135933

Pohľadnica pre tety knihovníčky od ich malej čitateľky.

20140813_140039

Detský kútik. Bol plný detí, ale nechcela som ich fotiť, lebo som nemala súhlas rodičov.

20140813_143232

Dvere do rozprávky, teda do rozprávkovej miestnosti. Ale to je to isté.

Takže klobúk dolu pred tetami knihovníčkami, na ktoré si dieťa spomenie vo víre táborových zážitkov! Ale podľa toho, koľko detí a nedetí do knižnice počas hodiny, čo som tam bola, prišlo, usudzujem, že to nie je vôbec prekvapivé. V Kysuckej knižnici sa maká. Samé výstavy, workshopy, podujatia pre verejnosť, literárne súťaže, a – majú otvorené aj v sobotu. Je tu veľmi príjemná atmosféra, chýba tu už len nejaký kavičko/čajíčko/limonádo-kútik. Som presvedčená, že to tam čoskoro pribudne, pretože v tejto knižnici sa o čitateľov/ky naozaj starajú. Asi (určite) je to mojím obmedzeným bratislavocentrizmom, že som sa s takou živou knižnicou ešte nestretla. V Bratislave je každý deň kopec akcií pre všetky vekové kategórie, ale v menších mestečkách toľko toho na výber nie je. Úprimne sa teším, že to do rúk berú práve kultúrno-vzdelávacie ustanovizne.

20140813_140854

Prezentácia výtvorov miestnej Základnej umeleckej školy.

20140813_143421

Keby ste nestihli vrátiť knihy počas otváracích hodín, tak môžete vhodiť do schránky. Vrátenie knihy je dôležitejšie, než napariť pokutu.

20140813_143133

Mňauk!

A keďže prázdniny (v mojom prípade skôr krátkodobé nezamestnanie) sa vlečú neuveriteľne pomaly a ja už sa neviem dočkať začiatku školského roka, keď som sa dozvedela, že v miestnom múzeu je výstava šlabikárov z celého sveta, rýchlo som tam utekala. Pre tých, ktorí ste sa teraz zježili – áno, myslela som to ironicky. Ale napriek tomu mám rada veľa vecí spojených so školou a vzdelávaním. V čadčianskom múzeu som našla rovnako ochotné tety pracovníčky ako v knižnici. Miestnostička naprataná šlabikármi v rôznych jazykoch, písmach a z rôznych období bola naaranžovaná ako učebňa v ľudovej škole niekedy v polovici 20. storočia, bolo to milé. Škoda, že som k tomu nedostala taký výklad ako v stálej expozícii o histórii Čadce a Kysúc, ale nevadí. Aj ďalšia (samoobslužná :) výstava písacích strojov vo vedľajšej miestnosti veľmi potešila moju mechanofilnú dušičku.

20140813_150736

Šlabikáre všetkých krajín, čítajte sa! :)

20140813_151342

Písacie stroje boli krásne, a áno, bolo tam aj pár Consulov, aj iné zaujímavosti. Len tie obrusy pod nimi boli také nefotogenické, že som snahu o dobrú ilustračnú fotku vzdala.

Takže Čadca? Nuž, áno, páčilo sa mi tam. Toto mestečko, kde sa síce obchody zatvárajú už o pol piatej, vôbec nie je také ospalé a nezaujímavé, ako som sa vo svojej bratislavocentrickej nadutosti nazdávala. Okrem toho, že na okolí je plno všakovakých historických, kultúrnych a prírodných atrakcií, ako napr. skanzen, vodná nádrž, hory a turistické trasy, je to asi iba polhodinka vlakom do Českého Těšína, teda aj poľského Cieszyna.

20140807_165006

Interiér domčeka v skanzene vo Vychylovke. Majú tam veľmi príjemnú sprievodkyňu Stanku, ktorá dáva výklad aj v angličtine.

20140811_154827

Cestou do mestskej plavárne som objavila stenu plnú celkom vkusných grafitti kúskov. Čo iné spraviť s múrom okolo štadióna?

20140811_154725

Bezkonkurenčne najlepšie grafitti, čo sa týka myšlienky.

Na dôvažok, hneď v centre Čadce som našla jednu útulnú krčmičku s vkusnou rockovou hudobnou dramaturgiou a sympatickým osadenstvom. Destinácia je to teda vhodná nielen na rodinnú dovolenku alebo zájazd školy v prírode, ale aj pre ľudí športuchtivých a dobrodružných, či amatérskych kultúrnych antropológov, ako som ja.